Je 18 – ka skutočná vstupenka do dospelosti?

Žijeme v dobe, keď azda každý mladý chalan chce čo najrýchlejšie dospieť. Túži mať osemnásť rokov, aby mohol slobodne jazdiť, kupovať si alkohol a cigarety, ísť voliť, získava spôsobilosť na právne úkony,… V našej legislatíve dovŕšenie „osemnástky“ naozaj prináša mnoho výhod. Avšak, kde je pravda? Stávame sa dospelými práve v deň našich osemnástych narodenín? Keď máme sedemnásť rokov, tristošesťdesiatštyri dní, dospelí nie sme, no na ďalší deň zrazu prekročíme prah dospelosti?

Určite to takto nie je. Dospelými sa stávame, keď vieme prijať zodpovednosť za seba i za svoje deti. Ja osobne poznám prípady, keď sa aj tridsaťroční správajú ako deti, alebo naopak pätnásťroční majú jasnú predstavu o živote. Podľa čoho môžeme v našich podmienkach určovať, kedy človek definitívne dospeje?

Vo vzdialenejších kultúrach sú po generácie zaužívané obrady prechodu chlapcov do dospelosti, ktoré preveria ich duševné i telesné schopnosti. Napríklad v africkom kmeni Masajov dajú chlapcovi oštep, aby sám ulovil leva. Pritom však nesmie ublížiť nezdravému zvieraťu, ani levici, pokiaľ na neho nezaútočí prvá. Ak úlohu splní, stane sa z neho plnohodnotný člen kmeňa. Tieto skúšky nielen preveria mladíkov po všetkých stránkach, ale aj učia úcte k životu a prírode. V iných krajinách si napríklad mládenci navliekajú ruky do rukavíc s jedovatými mravcami. V našej krajine museli mladí muži prekonať určitú výzvu. Väčšinou museli absolvovať výpravu „do sveta,“ (nevedno kam presne), kde boli istý čas odkázaní sami na seba. (Poznáme to napríklad z rozprávky Princezna ze mlejna, kde mama Jindřichovi napiekla niekoľko buchiet, ktoré si zbalil do vreca. To si priviazal na palicu a prehodil cez plece). Pri takejto skúške musel každý mladý muž siahnuť až na dno svojich schopností, aby prekonal nástrahy okolitého sveta.

Je smutné, že v dvadsiatom prvom storočí v našej vyspelej civilizácii žiadne podobné „rituály“ nepraktizujeme. Jedine maturita má prívlastok „skúška dospelosti,“ lenže tá preverí predovšetkým len stredoškolské vedomosti a praktické zručnosti získané v odbore. Komplexnú skúšku dospelosti, kde sa ukážu všetky stránky osobnosti (telesná, i duševná), pri ktorej sa definitívne zistí, či je už mladík dospelý v súčasnej európskej kultúre chýba.

V skautských organizáciach sa podobné obyčaje stále zachovávajú, keď skaut dovŕši sedemnásť rokov a stáva sa z neho rover (pútnik). Rovering je v našich podmienkach skutočná skúška dospelosti. Možno si pri slove skaut predstavíte skupinu chalanov, ktorí v uniformách zakladajú oheň pomocou kameňov alebo zbierajú odpadky, lenže podstata skautingu i roveringu je omnoho hlbšia. Rover sa definitívne rozhoduje venovať svoj život pre iných. V našej organizácii Federácia skautov Európy záväzne skladá sľub slúžiť Bohu, cirkvi, vlasti i Európe. Nejde tu o záujmovú aktivitu, ale o pevný záväzok, ktorý určuje jeho poslanie.

Skutočný rover aktívne hľadá správnu cestu pri riešení akéhokoľvek problému. Je schopný prežiť sám v prírode, ale i v spoločenstve vo veľkomeste. Vie sa postarať o rodinu, pozná svoje danosti, ale aj vidí nedostatky. Vie sa postarať o seba, ale i slúžiť svojim blížnym. Dokáže si nájsť prácu, ktorá ho napĺňa, našiel v živote správny zmysel. Dalo by sa povedať, že rover je večný pútnik, ktorý objavil sám seba.

18-ka_1

Predtým, než sa záujemca rozhodne pridať k roverom, sa musí po dobu približne dvoch mesiacov zúčastňovať stretnutí a aktivít klanu. Tu sa zistí, či je rozhodnutie záväzné, alebo sa jednalo len o túžbu naplniť voľný čas. Ak sa v roveringu nájde, definitívne vstúpi do klanu na slávnostnej ceremónii, kde sa ho vedúci pred očami iných roverov pýta, či je pripravený na sebe pracovať a dávať zo seba to najlepšie. Zdôrazní, že celý klan spolieha na jeho slovo. Z „nováčika“ sa stáva rover vo formácii. Ak je rover dostatočne vytrvalý a náročný na svoju vlastnú formáciu a je schopný vychovávať mladších, prejde „do ďalšieho levelu,“ hry života, kde sa z neho stane rover v službe. Jeho odhodlanie preverí skúška cesty. Počas nej rover sám putuje niekoľko dní prírodou, reflektuje svoj doterajší život a plní úlohy, ktoré mu zveril klanový vedúci. Jedná sa o niečo podobné, ako keď sa indiánski mládenci sami vyberali na lov, alebo putovali samostatne „do sveta“ nájsť šťastie. V každom z týchto prípadov je kandidát odkázaný výlučne sám na seba. Podľa môjho názoru sa tuto veľmi ľahko oddelia sebestační zodpovední jedinci od tých, ktorí v ťažkostiach volajú o pomoc.

Keď sa rover úspešne vráti zo skúšky cesty, stáva sa z neho rover v službe. Jeho úloha môže byť rôzna v závislosti od jeho schopností a potrieb roverského klanu. Po období niekoľkoročnej služby sa môže rozhodnúť naďalej žiť duchom roverského putovania, vtedy nastupuje na cestu RS (rendere servitium-zotrvávať v službe). Zaväzuje sa žiť život podľa ôsmich Kristových blahoslavenstiev a usilovať sa o svätosť. Jeho poslaním je byť vhodným príkladom pre mladších roverov. Definitívne dospel. Stáva sa „živým stĺpom, ktorý sa v ťažkých chvíľach dokáže prekonať a zhromaždiť okolo seba slabších.“ Vyvrcholením tejto cesty sa stáva slávnostná ceremónia v noci s fakľami na ceste smerujúcej do kopca, ktorá zdôrazní jedinečnosť tohto okamihu.

18-ka_2

Kandidát prichádza s batohom na chrbte spolu so svojím krstným otcom v roveringu. Vedúci klanu sa pred očami prítomných roverov pýta kandidáta, či je rozhodnutý zanechať svoj doterajší život, opustiť svoj dom, i seba samého, zanechať pocit bezpečia. Nesmie sa báť náročného a tvrdého života. Pripomenie mu, že rover RS nedokáže prijímať klamstvo vo svete, nesmie žiť vo svete ilúzií, ale majúc veľké ideály musí kráčať nohami po zemi. Každý jeden čin rovera RS má veľkú váhu a zaväzuje. Dôležité je, že napriek tomu, že rover RS dosiahol mnoho, čo veľa mužov v dnešnej dobe nie, nesmie si myslieť, že vie všetko. Neustále musí byť rozhodnutý posúvať sa dopredu. Jediným konečným cieľom jeho cesty je Kristovo kráľovstvo. Bez zastávky má putovať po ceste životom ku Tomu, ktorý jediný je Cesta, Pravda a Život. Jeho formácia je ukončená. Už je plne samostatný a  schopný putovať naďalej sám bez klanu, pričom neustále plní svoj záväzok slúžiť blížnemu.

Ja som sa mnohokrát presvedčil, že človek naozaj v živote do plánovaného cieľa nedôjde. Vždy, keď sa niekam dostane, napokon zatúži ešte po niečom inom, pretože je otvorený pre poznávanie nového. Preto nielen cieľ, ale aj cesta je to, čo dáva nášmu životu zmysel. Mám veľkú radosť, že v roveringu nájde muž všetko, čo ho naozaj robí dospelým mužom v plnom rozsahu (ženy sa nemusia cítiť ukrátené, ony sa stávajú strážkyňami, tam to funguje obdobne). Všetkým, ktorí túžite stať sa chlapmi podľa vzoru silných mužov starších kultúr, odporúčam pridať sa k roveringu. Je to zdroj skutočnej vonkajšej i vnútornej sily. Príďte a vyskúšajte, hoci je to cesta tŕnistá, prináša ovocie na každom jej kroku. Skaut ani rover pri svojom putovaní nikdy nie je sám:

„Ďalekou cestou, odvekou cestou, po nej kráčajme spolu, objavujme svet. Ja ti rozumiem, ty ma chápeš, viem. Skaut Európy na ceste nie si sám.“ 😉

autor: Tomáš Procházka

18-ka_3