Skauti na rozhľadni na Veľkej Homoli

Po dlhšej prestávke konečne nadišiel čas na ďalšiu vychádzku v tomto skautskom roku. V sobotu 24. januára sme sa vybrali na rozhľadňu na vrchu Veľká Homoľa. Ani sneh, ani vietor nás od tejto výpravy nemohli odradiť. Napokon, pre skauta neexistuje zlé počasie, iba nesprávna výstroj 😉

Krátko pred ôsmou sme sa Márty, Lukáš, Palo, Jakub, Braňo a ja stretli na stanici v Trnave, odkiaľ sme autobusom vyrážali do Modry. Z Modry sme sa vybrali po modrej značke na dobre známu rozhľadňu. Po ceste sme si museli dávať veľký pozor na dve veci. Nikto z nás nemohol povedať áno alebo nie a nikto na konci výletu nemohol mať pri sebe šišku. S nápadom na tieto dve hry prišiel Marty. Počas celého výstupu sme museli byť ostražití a vymyslieť iný spôsob, ako vyjadriť kladný a záporný postoj. Všetci sme dostali papieriky rozdelené na sedem dielov. Pri každom vyslovenom áno/nie sme si jeden diel odtrhli. Porazený musel nakoniec ostatným zaspievať. Popritom sme si nenápadne odovzdávali jeden druhému šišku do vreciek, do batohu, do kapucne,… Tá plnila funkciu čierneho Petra. U koho sa našla nakoniec, musel ostatným zatancovať.

Stúpali sme po značke, čím vyššia nadmorská výška, tým väčší mráz. Stromy posypané bielou cukrovou perinou vyzerali čarokrásne a pripomenuli nám, že zima sa ešte neskončila. Príroda má milión krás v každom ročnom období. Jakub a Braňo si rýchlo našli ďalšiu zábavu a začali nás bombardovať snehovou muníciou. Pred vrcholom však toľko energie nemali. Zima pomaly zdolávala každého jedného z nás. Už sme si ani necítili končeky prstov. (Našťastie sme mali dostatok horúceho čaju v termoskách ;-). Veľkou odmenou pre nás bolo, keď sme sa po strmom svahu konečne vyštverali do vytúženého cieľa. Oznam, že je rozhľadňa z technických príčin uzavretá Braňa veľmi nepotešil. Lenže pravému skautovi prináša radosť už samotná cesta, nie iba jej cieľ. Na ceste musí prekonávať sám seba a to ho posúva dopredu.

Posilnení po prestávke sme sa otočili smerom dolu. S vedomím, že máme najťažšiu časť za sebou, sa nám hneď kráčalo ľahšie. Približne na pol ceste do Modry nadišiel čas na (pre niekoho) trochu nemilé prekvapenie. Zišli sme z chodníka a na vhodnom mieste dostali chalani za úlohu postaviť stôl. V takomto mraze to nie je nič príjemné, ale skauti sú zvyknutí pracovať s tým, čo príroda nadelí v každých podmienkach. Vybrali si v blízkosti tri vhodné stromy, ktoré slúžili ako oporné stĺpy. Kým chalani stavali stôl, ja s Mártym sme sa zatiaľ kúsok od nich pokúšali založiť oheň na snehu. Kvôli padajúcemu snehu to trochu trvalo, ale po chvíli sa nám to predsalen podarilo. Chalani dokázali vytvoriť stôl v tvare trojuholníka, na ktorý zvrchu priviazali palice rovnobežne vedľa seba. Nebol to stôl, aký by ste si zaručene kúpili v Ikei alebo v Tescu, ale spĺňal funkciu stola :-). Praktická stránka je v skutočnosti oveľa dôležitejšia ako estetická ;-). Spokojní s naším úspechom sme si všetci ohriali skrehnuté prsty na nami pripravenom ohni, kde sme zhodnotili dnešný deň. Braňo nám všetkým zaspieval, nakoľko si najviac nedával pozor na jazyk. Najčastejšie z nás vyslovil slová áno/nie.

Najväčšia odmena na nás čakala dolu v Modre. Keďže sme boli šikovní a vrátili sa takmer o hodinu skôr, ostal nám čas aj na pizzu. Po večeri na zastávke som zistil jednu nemilú vec. V ruksaku som mal ukrytú šišku. Ani som nepostrehol, kedy mi ju tam vložili, ale dohoda je dohoda. Skončil som s čiernym Petrom, tak som musel na zastávke zatancovať :-).

Nasadli sme do autobusu a s vedomím, že na nás doma čaká horúca vaňa, sme sa natešení viezli domov.