Oprava chrámu je i nápravou spoločnosti

V nedeľu 8. apríla som bol svedkom jedinečnej udalosti, ktorá ma prinútila k zamysleniu. Na tradičnej púti na Katarínku počas omše biskup Jozef Haľko poukázal na spojitosť (ktorú som doteraz nepoznal) medzi Františkom z Assissi a mládežníckou dobrovoľníckou skupinou katarínkovci. Svätec vo sne počul Ježiša hovoriť „František, oprav môj dom.“ Spočiatku začal rekonštruovať starý opustený kostol. Neskôr pochopil, že sa jedná o celú cirkev, čiže spoločenstvo. Vo viacerých jazykoch majú na to jeden spoločný výraz (anglicky „church“, nemecky „die Kirche“, starosloviensky „cerkev“ je aj cirkev aj kostol).

Je milé, že aj v súčasnosti veľká skupina mladých bez nároku na odmenu venuje najmä v lete svoj voľný čas rekonštrukcii ruín kláštora na Katarínke. Okrem toho sa usilujú šíriť pozitívne hodnoty a úctu k prírode. Koľkí nájdu ochotu zrieknuť sa svojho luxusu a ísť na dva týždne do voľnej prírody, spať len v spacákoch a odrezaní od výdobytkov modernej techniky, bez kúpelne, wc, kuchyne, tráviť voľný čas tvrdou manuálnou prácou s kameňmi? Ja dávam dole klobúk či šiltovku pred každým, kto sa na to podujme. Nie som si istý, či by som to tak dlho vydržal. Niekto by mohol namietať, že rekonštruovať starý zrúcaný kláštor v 21. storočí je zbytočné, ale nie je tomu tak. Takáto kolektívna, náročná práca opravuje nielen stavbu, ale utvrdzuje aj medziľudské putá.

Jazyková zhoda „church“ pre cirkev aj kostol nie je náhodná. A nemusí sa jednať iba o veriacich. Pre celú spoločnosť platí, že sme ako jedna veľká majestátna stavba. Každý stavbár vie, že najdôležitejšie sú vždy základy. Ak zanedbá tie, nemusí už pokračovať, stavba sa zrúti. Aj naše vzťahy musia byť už v základoch pevné. Mali by sme ich obrusovať každý deň, aby sa neskôr neroztrhali. Ak sa staráme a spoločne zveľaďujeme diela našich rúk, určite tým pomáhame aj jeden druhému. Každá jedna budova, každé dielo sa môže stať „svätyňou,“ ak mu prejavujeme patričnú úctu.

Ja na toto slnečné popoludnie pri ohnisku pod zrúcaninou, radostný džavot detí a zvuk píšťalky hrajúcej stredoveké melódie nezabudnem. Cítil som sa, akoby som sa vrátil o niekoľko storočí späť. Ďakujem, že som mal možnosť aspoň na chvíľu „vypadnúť“ z každodenného zhonu v práci a v tichu sa zamyslieť nad tým, čo má skutočne zmysel.

Autor: Tomáš Prochino Procházka